med

texty hudba foto

koncerty mp3 video kontakt

 

- - - - - - - - - texty - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Voda

 

Som polomŕtve smädné telo

v spotenom júlovom autobuse.

Až na štrku guma zabrzdí,

sykot dverí ma von vypustí.

Koleso na štrku zabrzdí,

sykot dverí ma von vypustí.

 

Priamo zo žeravého sucha

telo do vody ponorím.

Je ľadovo-živá a dýcha,

príjemne ma zabolí.

 

Ponorím sa

do mokrého vesmíru ticha:

presného protikladu

hlučne-rýchleho sveta.

 

Priamo zo žeravého sucha

telo do vody ponorím.

Je ľadovo-živá a dýcha

príjemne ma zabolí.

 

Mokrý,tichý,

sám v sebe,

sám.


 

Carpe diem!

 

Pisoár plný špačkov...

Oči z očných vačkov

zrú žltý prúd.

Popísaný múr..

Nápis do mysle sa vpije:

CARPE DIEM!

Čelo o kachličky opreté.

"Hej kurvač,dobre je na svete!"

 

Čo to tu stváram

s cudzím telom do dvojice?

Má šťavnatú škáru,

ja v zube zrnko kukurice,

čo zo dňa do mňa otravuje,

však zdá sa,

že už poľavuje.

Na jazyku vlas

a vysušený, vykričaný hlas

konštatuje, iba konštatuje:

"Škoda,že ma nikto nemiluje!"

 

Do vyčerpania pocíť

pocit tejto noci                          

a štyri slová vo vete:

"Dobre je na svete!"


 

Vietor

 

Škrie ťa kamienok v podrážke

zaseknutý, ostrý.

Ním ryješ čiaru na dlážke.

Radšej nad seba sa pozri:

 

Tiež čiara, no lietadlová

a okolo nej priestor,

skús ju prstom rozmazať,

ako to vie vietor.

 

Urob všetko pre to,

aby si bol vietor!

 

Skús pohľadiť bublinu

a nerozťať ju explóziou nemou.

Vie to len vietor,

kde má on začiatok...

 

A ako chutí nádej,

keď cheš byť naraz všade:

V každom predmete, či v žene,

keď dopredu ťa ženie

s každou novou verstou

sloboda a priestor.

Tak urob všetko pre to,

aby si bol vietor!

 

Urob všetko pre to,

aby si bol vietor!

 


 

Čudné leto roku 90

 

Koľko tých zbytočne krásnych večerov?

- Na schodoch starého kostola.

- Na terase letnej krčmičky.

- V zaprášenom lacnom bare.

- Na polámanej lavičke.

A čo ja viem ešte kde...

 

Fľaša vína vtedy za päťdesiat,

v čudnom lete

roku deväťdesiat.

 

Vo víne pravda zaspala,

v obruse ustlala si tvár.

Nemá tvár...

 

Koľko tých zbytočne krásnych slov?

- Žijúc v úzkej komunite.

- Neuznávajúc pravidlá zvyšku sveta.

- A plačúc za starými zlatými časmi.

- A zabúdajúc:

Že každé časy

raz zozlatnú a zostarnú.

 

V nočných spojoch

domov na predmestia,

v čudnom lete

roku deväťdesiat.

 

Vo víne pravda zaspala,

v obruse ustlala si tvár.

Nemá tvár...


 

Veterán

 

V prehrách už starý veterán

otvorí okno dokorán.

Nebo nevidieť cez kŕdle vrán.

Sú symbolom jeho smutných rán.

Dobro nie je menšie z dvoch ziel,

nutne sa núka jasný cieľ.

 

Črtá sa presne jasný cieľ,

preborme múry našich ciel!

 

Persóna šedá-bezmenná,

prítomnosť denne-nemenná.

V nedohľadne zmena-premena,

cíti sa preto bezcenná.

Dobro nie je menšie z dvoch ziel,

nutne sa núka jasný cieľ.

 

Črtá sa presne jasný cieľ,

preborme múry našich ciel!

 

 

Bratislava city

 

Tisíc piatkov v mŕtvom meste,

známe nočné tváre kde ste?

K ránu vracali sa s flámu

ku spánku cez slnečnú bránu.

Tajoplné skratky, samé názvy krycie

- hrávali sme spolu

sólo na picie.

 

Bratislava City

- hlboká, tmavá diera.

V mŕtvom meste odohraná

ošarpaná éra.

Hrávali sme sólo

v Bratislave City,

prepálená miera, vykradnuté city.

 

Na picie hrávali sme sólo,

čo bolo to bolo...

 

Tisíc piatkov v mŕtvom meste,

známe nočné tváre kde ste?

K ránu vracali sa s flámu

ku spánku cez slnečnú bránu.

Sľubovali sebe si,

že bude ako nebolo,

konať treba rýchlo,

- zajtra bude neskoro!

 

Bratislava City

- hlboká, tmavá diera.

V mŕtvom meste odohraná

ošarpaná éra.

Hrávali sme sólo

v Bratislave City,

prepálená miera, vykradnuté city.

 

Na picie hrávali sme sólo,

čo bolo to bolo...


 

Kýv sa

 

 

Kým neminiem sa,

tak na mne kýv sa.

Si rana vo vedomí,

čo stále hnisá.

Kým sa neminiem

na mne sa kýv,

rozpusti sa sladko

do mojich slín.

Kýv sa na mne,

kýv sa, kýv

a potom nič len spánok.

Ako dieťa sa zobudím,

tak kýv sa,

už len pre to ráno.

 

Kýv sa na mne,

kým sa neminiem.

 

Mysli už len na to,

ako sa kývať

a ja sa budem celý

do teba vžívať.

Kýv sa na mne,

kým sa neminiem,

stačí len tu a teraz.

A potom,

potom už nech nežijem.

 

Kýv sa na mne,

kým sa neminiem.


 

Ruža

 

V pohári od zaváranín,

dožíva v ňom smutná ruža.

Otázka je postavená,

či miluje svojho muža.

V orosenej kúpeľni

zaparené zrkadlo,

z neho čumí moja tvár,

krátky verš ju napadol:

 

Že som asi suchý,

že mám také muchy.

Prázdna fľaša od parfému,

ja milujem svoju ženu.

 

Kvapka, čo sa prediera

cez vodovodné tesnenie,

s jej tikaním prichádza

podvedomé tušenie:

 

Že som asi suchý,

že mám také muchy.

Prázdna fľaša od parfému,

ja milujem svoju ženu.

Na chladničke šekov tucet,

z ranného nákupu účet.

Prázdna fľaša od parfému,

ja milujem svoju ženu.


 

Zviera

 

Vyber mi smietku z oka,

ja tebe triesku z dlane.

Kusni mi do jazyka,

ja ti vykrútim palec.

Nasaď mi tesné putá

a ja ťa pevne zviažem,

buď taká divo-krutá,

ako len ty dokážeš!

 

Si divé zviera

z kože ma zdieraj.

Divoké zviera si,

šticuj ma za vlasy.


 

Prší

 

Prší.

Premočený do kosti

od  zimy, či od zlosti.

Kde sa berú

tie bláznivé myšlienky,

dávno zabudnuté spomienky?

Iba tuším,

čo v hlave odohráva sa,

bolo to vôbec dofrasa?!

 

Prší.

Bubnuje to na parapetu,

zájsť tak niekam do bufetu.

Tri teplé fľaškové.

Zažehnať absťák zo včerajšej noci,

keď som si myslel,že sa mám v moci.

Kratučká eufória.

Korene na chvíľu zapustím,

snáď mi to žena odpustí.

 

Prší.

Prázdne bratislavské ulice,

pichlavé chladno na líce,

októbrové ulice.

Neviem kam idem.

Viem iba to,že idem vpred.

Postel je v mojom svete stred.


 

Habaj

 

Počmáraná knižka,

rozhádzané lego,

lekvárové ruky

natreté sú chlebom.

 

"Už máš ruky špinavé,

lepší pozor dávaj!"

Andrejko si spieva

čudnú pieseň"HABAJ".

 

Matne si spomínam

na svoje HABAJ,

čudné slová, čudné melódie.

V nútri to vzadu kdesi bdie.

Kto to však okrem mňa ešte vie?

 

Kto to však okrem mňa ešte vie?

 

HABAJ stojí mimo času,

nezávisle od teórií

a ich vzťahov.

Mimo nekonečný kolotoč

špinavého riadu.

Kto to však okrem mňa ešte vie?

 

Kto to však okrem mňa ešte vie?


 

Barbara a bar Barbar

 

Po noci barovej

budila ho Sahara.

Niet sa čo čudovať!

Hýril v bare u Barbara

a čosi sa mu vynára:

 

Že bozkala ho Barbara.

Že miluje ho Barbara.

Že dnes večer Barbara

príde do Barbara.

Kiež by to tak dopadlo.

Hlavou mu poletuje

tajomné zaklínadlo.

 

Barbara a bar Barbar.

 

Večer starí štamgasti mastia karty po práci,

spomínajú na vojnu, boli tvrdí mazáci.

"Nestojí to už za nič, kde sú tie staré časy?"

Po desiatej runde už spievajú dvojhlasy.

 

"Vypi si ty s nami, poď si sadnúť do zadu,

bavíme sa o ženských, nadávame na vládu!"

 

Niečo si objedná - dôsledok Sahary,

je celý bez seba zo svojej Barbari.

"A ešte na guráž, veď príde Barbara!"

 

Barbara a bar Barbar.

 

"Vstávame záverečná!"

- budí ho barman z Barbara.

"Ty si zas vyvádzal,

stále si vykrikoval:

 

Barbara a bar Barbar!"


 

Dávaj

 

Anielskú tvár zdobili dve kvetinkové sponky.

Vyrastala pri platni ZVOŇTE,ZVOŇTE,ZVONKY.

Vo sne sa jej zdávalo,že princ na ňu mával.

Hlas mal skoro skutočný: "Daj mi lásku,dávaj!"

 

Realita celkom iná - málo lásky dával

princ na jedno použitie, čo pri nej vždy spával.

Svet už nebol taký jasný, v hlave menší kravál.

Ten zo sna bol trochu iný a občas na ňu mával.

 

Dávaj, lásku mi dávaj!

 

Čo sa lásky týkalo, žiadne kompromisy

- život taký opojný, keď na vlásku visí!

Každé ráno tvrdli jej mäkkulinké rysy,

keď piatkové večery šli do záchodovej misy.

Zabudla už na lásku, zabudla už na máj.

Čosi z vnútra prikazuje: "Dávaj,všetkým dávaj!"

 

Dávaj, lásku mi dávaj!

 

Iskra, čo zo srdca skočila,

za sebou mosty pálila.

Pálila mosty posledné,

popol je srdce zhorené.


 

Žiletka

 

Nech po stenách tancujú

melodické tiene.

A vlhký, riedky,dusivý,

mučivo uspávajúci vzduch,

nech rozvíri

svieži a jednoznačný tón!

 

Z voleya, bez prípravy

vyfúkne môj časostres.

 

A už nie som žiletka,

žiletka čo nereže.


 

 

Leto

 

Vo svete mojich malých svetov

zavše sa mi jeden zjaví.

Krajina, kde rastie kvetov

stokrát viacej ako trávy.

 

Aké krásne šťastné leto,

- čary sú v tom, iste čary.

Príliš nečakané je to,

príliš nečakané dary!

 

Prichitím sa, že sa v sebe hrám,

Jak kráčam s tebou k záhadám.

Nemám dôvod skončiť s touto hrou,

verím, že je niečo predo mnou.


 

Jeseň

 

Nastala jeseň astalavista,

ostala tieseň, pochmúrna pieseň.

Astalavista zázraky leta,

hmla hmlúca hmlistá

zakliať nás chystá.

Vyslala správy žltéholístia,

mrazivo páli vietor na tvári.

 

Astalavista zázraky leta,

odchádzam niekam,

preč z tohto sveta.

Na dlhú cestu kufre si chystám,

do krajín slnka, astalavista.

 

Je jeseň,

nastala pochmúrna pieseň.

Tou piesňou

začala sychravá tieseň.

 

Mňa bolí celý človek.

Ponorím ho do horúcej vane,

čo najviac ocenia skrehnuté dlane.

Potom zabalím ho do deky

a ostanem v nej naveky.

 

Astalavista zázraky leta

odchádzam niekam, preč z tohto sveta.

Na dlhú cestu kufre si chystám,

do krajín slnka, astalavista.

 

Je jeseň,

nastala pochmúrna pieseň.

Tou piesňou

začala sychravá tieseň.


 

Poďme domov

 

Zvláštny úkaz oko reže,

je čas štartu televíznej veže.

A keď o šesť hodín začne svitať,

my tu navzájom budeme sa pýtať:

"Či je ešte neskoro, alebo už skoro?

Nechajme to tak,

poďme radšej domov!

Poďme domov!

Poďme domov!"

 

Čalúnený aeroplán...

Za guľatým okienkom

je skutočný oceán.

 

Vráť sa domov priateľu!

Máš tu ustlanú posteľ,

na stole prihriatu večeru.

 

Do nehybných vôd priateľu.

Medzi šyrmi panelmi

máš vysedenú fotelu.

 

Ten trs tabaku v tvojej hrsti

chutí všade rovnako,

dosvedčia to tvoje dva žlté prsty.

 

Zvláštny úkaz oko reže,

je čas štartu televíznej veže.

A keď o šesť hodín začne svitať,

my tu navzájom budeme sa pýtať:

"Či je ešte neskoro, alebo už skoro?

Nechajme to tak,

poďme radšej domov!

Poďme domov!

Poďme domov!"

 

 

Hymna smutných

 

Strelcom vlastných gólov,

pripísaných na konto beznádeje.

 

Iluzionistom,ktorým vypŕchli ilúzie,

ako nadšenie z vína.

 

Anielovi so zlomeným krídlom,

čo oblohu zospodu vníma.

 

Nedotknutým pannám,

ktoré stále veria.

(Premárnené roky

sa tak srašne škeria).

 

Tváram odovzdaným, plynúcim v jednom smere.

Tým, ktorí majú všade zatvorené dvere.

Všetkým, ktorí neprežili všednosti sivej útok,

zdvíham bielu zástavu, hrám ódu na smútok.

Vám hrám hymnu smutných...

 

Väzňom železných zvykov,

keď denno-denne ich znova kujú.

 

Kurvám,čo na krížnej ceste

si svoj kríž nesú.

(Na nohách majú letnú obuv,

v septembri nestihli ju prezuť).

 

Tváram odovzdaným, plynúcim v jednom smere.

Tým, ktorí majú všade zatvorené dvere.

Všetkým, ktorí neprežili všednosti sivej útok,

zdvíham bielu zástavu, hrám ódu na smútok.

Vám hrám hymnu smutných...


 

Hranica

 

Prehraný boj s hranicou,

ktorú v sebe nosím.

Nekonečnsť bola dávno,

sám sa v sebe dusím.

Čo som spraviť nestihol?

Čo spraviť ešte musím?

Uvoľnenosť pripevnená

- hranica ju dusí.

 

Ja sám s hranicou.

 

Opojenie vysmieva sa,

platiť daň zaň´musím;

Ach,tie duté čierne rána,

bez slnka a rosy!

Na múr, čo vo mne narastá

päsťou márne búšim.

Hranica je mojou sestrou,

ktorú v sebe nosím.

 

Len svetlo za tmou

a slnko za hmlou.

Medzi nimi hranica

a ja sám s ňou.


 

Jar

 

Vyblednuté závesy,

zažltnuté plagáty.

Zhrdzavená parapeta,

na nej smutné muškáty.

Moja smutná izba

pozná len návštev pár.

Len jedna je pravidelná

- prichádza zo škár.

Má meno jar.

 

Jar - raj, raj - jar.

Tu sadni si na obrubník

a vyhrň si rukávy.

Ak sa ti zdá pritvrdý,

tak si ľahni do trávy.

Koná sa jar.


 

Pokušenie

 

Zaprášenú suterénnu tmu

oslepí slnečný lúč.

Tancujú v ňom zrnká prachu,

je ako premietačka.

Jeho cestu pretne hriešna ruka.

Láka ju privlastniť si

jeho predstavenie.

 

Pokušenie ma kúše,

som zbabelý, iba svedok.

Kúše ma, kúše ma pokušenie,

som zbabelý, iba svedok.

 

Tak, ako hriešnu nohu láka,

ukončiť panenstvo

čerstvo napadaného snehu,

hrdlo škriabe nutkanie,

výkrikom uraziť

cudzieho z druhého brehu.

 

To nutkanie poháňa vzrušenie,

majúce pravé meno hrešenie.

Najvyšší vrchol

najnižšieho pudu,

dobro je len strach,

z posledného súdu!

 

Kúše ma,kúše ma pokušenie,

som zbabelý, iba svedok!


 

Tisíc nových piesní

 

Kde sa berie tá sila,

čo sa vo mne vzpiera?

Odkiaľ to vyviera?

Ešte som dno nedosiahol

- najspodnejšie dno.

 

Tisíc nových piesní spievať,

úderných a jasných,

burácavo hlasných!

I keď sa dobre nemáme,

nech tu niečo dobré,

niečo dobré zostane

po mne!

A nech to nie je potopa,

čiernota či ničota,

samota a prázdnota,

to nie!

 

Postoj chvíľa chvíľu,

treba ťa zmapovať.

Dobrého je málo,

nech nemusím banovať,

za tebou nech nemusím.

Zaznamenám pohyby

vnútorného pnutia,

neposkytnem miesto

tragédii zabudnutia.

 

Tisíc nových piesní spievať,

úderných a jasných,

burácavo hlasných!

I keď sa dobre nemáme,

nech tu niečo dobré,

niečo dobré zostane

po mne!

A nech to nie je potopa,

čiernota či ničota,

samota a prázdnota,

to nie!


 

O dobrom

 

Vonku úraduje december,

so všetkým, čo k tomu patrí.

Slnko začína zapadať

pomaly už o trištvrte na tri.

Tuším sneh bol voľakedy biely,

dnes už býva iba šedý.

Ranné stresy, málo času,

preplnená električka, žalúdočné vredy.

Zistil som, že v tejto veľkej bitke

nezvíťazím nad obrom.

Vysrať sa na veci plytké,

ja chcem spievať už iba o dobrom,

iba o dobrom!

 

Už budem spievať o dobrom!

 

Keď som mamu neposlúchol,

obišiel som s trestom.

To však bolo niekedy

v sedemdesiatomšiestom-sedemdesiatomsiedmom.

Macochou mi bola

vystresovaná učiteľka,

Husák visel na stene,

pod ním čierno-biela telka.

Budíček bol päť tridsať;

"No tak rýchlo vstávaj po dobrom!"

Nebabrať sa v minulosti,

už budem spievať o dobrom,

iba o dobrom!

 

Už budem spievať o dobrom!


 

Kamene

 

Zopár nepodstatných slov,

dych nesmelého smiechu,

vo vzduchu je cítiť

slastná vôňa hriechu.

Nemotorné milovanie

na internátnych madracoch,

sucho v ústach, pot a slzy,

omrvinka vo vlasoch.

Skalopevne presvedčená,

že tento vzťah neskape,

na erárnej posteli,

s označením DKP.

 

V očiach ti blčia plamene!

V ušiach ti hučia pramene!

A zo srdca ti kamene

padajú.

 

On je ministrom

tvojho krásne splašeného vnútra,

tak otvor sa mu kniha,

- si skutočná kamasútra!

Bojíš sa tešiť,

že si už načatá?

Si výbuch eufórie

na pokrčených šatách!

Tak otvor všetky brány

a vykrič to svetu,

že žeravá siláva,

s Popocatepetl!

 

V očiach ti blčia plamene!

V ušiach ti hučia pramene!

A zo srdca ti kamene

padajú.


 

Ticho

 

Ticho hlučné ako blesk,

ostro do bubienkov vletí.

V ušiach ešte doznieva

živý vreskot mojich dvoch

lietajúcich detí.

 

Dnes som doma sám

a ručičky na tichometri

ukazujú maximum.

Patrím len sebe sám

a ručičky na tichometri

ukazujú maximum.

 

Na moje metre štvorcové

nečakane vstúpi

ticho podozrivé.

Neviem,či tomu veriť mám.

Ticho šepká:

"Patrím tebe,

veď si predsa doma sám."

 

Dnes som doma sám

a ručičky na tichometri

ukazujú maximum.

Patrím len sebe sám

a ručičky na tichometri

ukazujú maximum.


 

Rok 2000

 

Hovorili nám v škole,

čo bude v roku dvetisíc.

Že v lietajúcich autách

vysrelíme do ulíc.

 

Už je tu rok dvetisíc,

sadnem na škodu tisíc.


 

Film

 

Pri posteli prach sadá

na opustené knihy a plátky.

Už sám si jeden z hrdinov,

- uprené sú k tebe zraky.

 

Rok nula sa práve začal,

- najzákladnejší fakt.

Dvadsaťštyri hodín málo,

zbytočné je spať!

 

Niečo na tom asi bude,

na predstave nevinnej,

keď si si ako dieťa myslel,

že si iba vo filme.

 

Prežívaš práve vlastný film,

rob si čo chceš,

čo chceš,

rob si s ním!

 

Udalosti polovičné

už majú plný spád.

(Banality žerte seba).

K nebesám

sa strmo driap.

Na plné pľúca ziap.

Na plné pľúca ziap!!

 

Niečo na tom asi bude,

na predstave nevinnej,

keď si si ako dieťa myslel,

že si iba vo filme.

 

Prežívaš práve vlastný film,

rob si čo chceš,

čo chceš,

rob si s ním!


 

Ráno

 

Zobudiť sa o štvrtej ráno,

mučený zúrivým smädom.

Piť z vodovodu vlažnú vodu

a zlý sen sa z ľahka rozpustí.

 

Zobudiť sa o štvrtej ráno,

milovať sa so svojou ženou,

byť ako horúci vánok,

zvlhnutý nehou.

 

O chvíľu

už slnko nad panelákmi,

pozdraví ma,

so spevavými vtákmi.

Oznámia mi

- a už to spolu vieme,

že nič nie je stratené,

kým dieťa vo mne drieme.

 

Zobudiť sa o šiestej ráno,

voľne pohodený v cudzom byte.

Kde som sa tu vzal asi nezistím,

bez pamäti a so strhanou tvárou.

 

Prašivý deň podaromnici!

Záchranci moji,

slnce a ptici!

 

O chvíľu

už slnko nad panelákmi,

pozdraví ma,

so spevavými vtákmi.

Oznámia mi

- a už to spolu vieme,

že nič nie je stratené,

kým dieťa vo mne drieme.

 

No a potom so svitaním

vraciame sa do tmy nášho žitia...


 

Poslední budú prví

 

Čakám.

No neviem na čo.

A neviem ani na koho.

Mr.Hyde ma premohol.

 

Prepchatý

televíznym prázdnom.

Otrepanými znelkami

briblblej reklamy.

 

V žilách

mi koluje

tep otrávenej krvi.

Veď prví sú tí druhí.

Nehybnosť ma drví.

 

Až sa čas vyčasí,

chytím ho za vlasy,

- už mi neutečie.

Na časy-nečasy

embargo vyhlásim,

nech hore vodou tečiem.

Budík,čo zavíja je smršť, čo zabíja.

Zhasnuté nádeje, že sa nič nedeje.

Raz poslední budú prví.

 

Prúd

ma niekam nesie..

A ja neviem ani kam,

všetko nové odmietam.

 

Zatuchnuté bezvetrie,

so sebou sa neznesiem.

Z dvoch možností vyberiem

nie bitku, len prímerie.

 

Až sa čas vyčasí,

chytím ho za vlasy,

už mi neutečie.

Na časy-nečasy

embargo vyhlásim,

nech hore vodou tečiem.

Budík,čo zavíja je smršť,čo zabíja.

Zhasnuté nádeje, že sa nič nedeje.

Raz poslední budú prví.


 

Sivý a daždivý pondelok

 

Sivý a daždivý pondelok,

trvá bez teba takmer jeden rok.

V zahmlenom skle dierka,

v nej mokré petržalské paláce,

na sedadlách opustené tváre,

aj ja idem do práce.

 

A každý deň to isté,

a tak ďalej...

 

Od teba ku mne,

odo mňa k tebe,

dve terasy, jedno nebe.

Svit neónu v bráne bzučí.

"Vráť sa na zem!"

- povie mi,

v petržalskom prízemí,

telefónny zvonec.

Máš hlas, ktorý nepoznám,

keď ohlásiš: "Je koniec!"

 

Ja už nikdy viac

nechcem znovu novú ženu!

Sám prečo nevediac,

hlavou krútiac neveriac.

Nikdy viac!


 

Popoluška

 

Čakala rozprávku,

že s bosími nohami,

prebehne cez lávku,

spoločne s ovečkami.

 

Nekonečné úseky

od zálohy k výplate,

Vianoce sú bez snehu

a Katarína na blate.

 

Stojaca pred výkladmi,

s hladnými očami,

so zipsom pokazeným,

liečeným zicherkami.

 

Tak už si zistila,

že nie je boh nad nami?

Tak už si v rozprávke,

dievčatko so zápalkami.

 

Rozprávka nedončená,

zázrak sa nekoná.

 

Životná družka majiteľa

pivného pachu,

maturitná stužka,

uložená v prachu.

 

Ty aktér bezmocný,

v tomto tvojom krachu,

tvoje noci bezsenné,

v neustálom strachu.

 

Šesťdesiat metrov štvorcových,

v nich doživotná služka.

Tak už si v rozprávke,

smutná Popoluška!

 

Rozprávka nedončená,

zázrak sa nekoná.


 

 

Sloboda

 

Moje dni vrcholia

v noci o švrť na tri.

Ešte to žije,

mesto, ešte ti patrím!

 

Pravidlá sú passé

a vtiahli tam aj noblesu,

smer určujú nohy,

veď niekam ma už ponesú.

 

Nočnú čarotéku

však zdravá bunka nahlodá;

otázka nemiestna:

Či je toto sloboda?

 

Noc si moja sloboda,

si moja noc,

si sloboda!

 

Okrídlený lietam,

no stále neviem kam.

Isté je len jedno,

že pred sebou unikám.

 

Som iba konzument

falošných radostí,

slobodný je iba

tvorca okolností.

 

Noc si moja sloboda,

si moja noc,

si sloboda!


 

Alkoholizmus

 

Alkoholizmus pána Chvíľu,

produktom sa stal životného štýlu:

- šesťdesiatych rokov,

- vtedajších ženských bokov.

V družstevnej garzónke

už nie je čas na lásku.

Manželstvo stratené

v čiernobielom obrázku.

 

Alkoholizmus pána Lacka.

Koľkokrát obdržaná zbytočná facka?

Dnes večer do Zory,

výplata nestačí,

tak nech žijú sponzori!

 

Alkoholizmus pána Blažka.

Tisíc právd obsahuje vypitá flaška.

Do tla,on tlel naplno,

do tla on tlel do tla.

Dúšok,ten čo tak burcoval,

všednodennosť zhltla.

 

Neseď sám,

prisadni sám!


 

Sny farebné

 

Znovu cítim dávnu vôňu,

brány domu môjho detstva.

Cez vyťahané teplákové diery

trčia odreté smelé kolená.

Chudé detské ruky držia

maslový chlieb a reďkovku.

Sediac na chladnom schode zdravím

sto rokov mŕtvu susedku.

 

A detská ruka kŕmi

moju zarastenú tvár.

 

Sny farebné.

Nechcem sa zobudiť,

nechajte ma tak,

skutočnosť na príťaž,

nechajte ma spať!

 

Komu patria dievčenské oči,

čo po nociach sa mi zjavujú?

Čie sú tie nežné ženské ruky,

čo ku mne s túžbou smerujú?

 

No nikdy nedočiahnu

na moju zarastenú tvár.

 

Sny farebné.

Nechcem sa zobudiť,

nechajte ma tak,

skutočnosť na príťaž,

nechajte ma spať!


 

Nedeľa

 

Pečené kuriatko

bude už zakrátko.

Hrdina v seriále

má to už namále.

A kopa riadová 

je doba ľadová.

Spotené periny

sú obludné pevniny.

 

Nedeľu nemám rád.

V nedeľu sa musím báť.

S piatkových snov tvrdý pád.

To isté už milión krát!

 

Nedeľa je za trest!

Nedeľa je zlo!

Zastavený pohyb,

v nedeľu je mdlo.

Nedeľa je pomsta,

nedeľa je prázdno

a s piatkových výšin

prepadáš sa na dno!

 

Nedeľu nemám rád.

V nedeľu sa musím báť.

S piatkových snov tvrdý pád.

To isté už milión krát!

 

 

Skíni

 

Blúdime nocou mestom,

toť oproti nám skíní.

Na nohách majú kanady

a my máme len číny.

 

Chodia v nóbl lakovkách

a zbavujú ich viny,

tí čo strážia paragraf

a my máme len číny.


 

Vtáci

 

So skloneným zrakom k zemi

videl som len vaše tiene.

Zbytočné sú polovnemy,

zbytočné sú slová nemé.

 

A už veci prízemné,

nechám sedieť za pecou.

Vo chvíli,keď lietam v piesni,

stojím jasne nad vecou.

 

Leťme spolu vtáci!

 

Už dozrie vo mne nová pieseň,

už oblohe budem brat.

Pri pohľade na vás vtáci,

chcem len spievať a som rád:

 

Že môžem jak vy lietať v piesni,

čo sa vo mne zrodila,

zbohom dávam mojej tiesni,

čo ma dosiaľ morila.

 

Leťme spolu vtáci!

 


Nebo

 

Ja som nepočula svetlo hlasu.

Ani nevidela zimomrivé chvenie.

Ja som necítila

prepichnutie srdca zrakom,

to som necítila,

ani náznakom.

 

Myslím na to lebo,

zajtra sa ma opýta,

či bolo nebo.

 

Nebolelo,

no nebo nebolo...

 

Telo mu voňalo,

svalmi sa lesklo,

calé to chutilo

asi jak cz sklo.

 

Myslím na to lebo,

zajtra sa ma opýta,

či bolo nebo.

 

Nebolelo,

no nebo nebolo...


 

Láry-fáry.

 

Koľko krát už stúpil vedľa?

Koľko krát si prsty spálil?

koľko ciest už on vyskúšal?

-No znovu len to láry-fáry.

 

Skúšali to hrosbou-prozbou,

na to sú však príliš malí.

Ich námaha tak vyšla nazmar

a za to ho teraz chválim.

 

Šenky, krčmy, pohostinstvá,

drahé nočné sexi-bary,

donemoty vyspevujú:

ripipiririri láry- fáry!

ripipiririri láry- fáry!

 


Cigareta

 

Možno je to psychikou,    

možno je to v strave,

pohyblivé obrázky

mocú sa mi v hlave.

 

Keďže som si už zvykol

na život bez lásky,

keď už nič, tak aspoň

tie pohyblivé obrázky.

 

Ležím na molytane

pozorujem obrázky;

Pavúci na kredenci

naťahujú povrázky.

Do skla bzučí, búcha

zablúdenná, čierna mucha.

Sirup s vodou v pohári

a za oknom smetiari

na auto naskakujú.

 

A na škaredom ornamente

plazí sa po tapete

dym po cigarete.

 

Tá cigarteta má všetky chute sveta.

 


Nina

 

Spiatočná cesta

do môjho mesta,

svetlá áut míňam.

Teším sa domov,

na teba Nina!

 

Na líci máš jamku

- otlačok gombíka,

keď oko v spánku

zavše ti zabliká...

Tvoj pokoj stráži

plyšové zviera,

ktoré tak rukou

vrúcne zvieraš.

 

A sníva sa ti,

že sme v tvojom výkrese,

sníva sa ti,

že beháme po lese.

 

Tehlový domček,

slučky dymu z komína,

slnko sa na nás z rohu smeje,

je samozrejme štvrtina.

 

A keď zbadáš čierny mrak,

nezačni kričať.

Neboj sa,

to istotne

treba ti len cikať...

 

A sníva sa ti,

že sme v tvojom výkrese,

sníva sa ti,

že beháme po lese.

Vrieskame a letíme!!

 

Schúlené mláďa,

odkopaná perina.

Zem je more,

posteľ je pevnina.

 

Teším sa domov,

na teba Nina!

Zem, more,

posteľ, pevnina...

 

 

Udatní a smelí 1

 

Preťatá si tepna,

odrezaná od sveta,

ubolená, skolená,

zlomená v kolenách.

 

Mám s tebou dve deti

a ja som tvoje tretie

– to iba skúšam,

koľo toho znesieš.

 

Nepoviem ti: „Ver mi,“

lebo sám si neverím,

sám som predsa stratenejší

ako stratený.

 

Odmala si nesiem

ten istý pocit viny

ďakujem ti mama,

chcel som byť iný.

 

To ten večý nepokoj,  

čo svrbí, vo mne kvasí,

tak udobri sa so mnou,

veď vieš, že sa vždy vrátim!

 

 

Nepoviem ti: „Ver mi,“

lebo sám si neverím,

sám som predsa stratenejší

ako stratený.

Ovláda ma nepokoj neukojený,

to on mi stále velí:
Le
ťme, bežme, tečme!

– no nevedno kde, nevedno kam,

však raz budeme takí...

 

Budeme takí,

akí byť by sme chceli

– udatní a smelí!

 

 

More

 

Trolejbus prvý

vyšplhá sa do kopca.

Do kopca po kockách,

do kopca bez konca.

 

Pomaly s vypätím.

Elektrický dotyk,

zaiskrili drôty,

elektrický dotyk.

 

Pomaly velice

padajú palice,

pamaly padajú.

 

A kdesi nad Hradom,

zaostreným pohľadom:

videli sme dolu mesto

i žeravé zore,

videli sme miesto Petržalky

more.

 

 

O lásku

 

Ak mám prehovoriť kto som,

nemienim sa opakovať,

veď nie je o čom.

Každý deň díva

sa zo zrkadla do mňa

presne tá istá,

tá istá grimasa.

 

Ak mi niekto povie:

 „Tu máš papier a pero,

nakresli mi svetlo!“

- Vrátim mu ho prázdny,

veď poznám len šero!

A ak sa ma opýta,

o čo mi teda ide,

hoc by sa mi nechcelo,

spustil by som:

 

Ak o niečo ide, tak jedine o lásku.

 

Keby som mal zrátať

všetky moje „keby“,

nebol by som tu,

ale na sokel sa prebil.

Na tom sokli bol by som

slávna múdra busta,

lenže busta nespieva,

má kamenné ústa.

No a to by sa mi nechcelo.

preto teda spúšťam,

zatiaľ tíško, tíško nesmelo:

 

Ak o niečo ide, tak jedine o lásku.

 

A o strmhlavú jazdu

z bezodného kopca,

so želaním hneď v začiatku,

nech nemá konca.

A o ostrozraku

v jagavom súmraku,

chutné sústo v ústach,

šluk dymu v pľúcach.

O bezbrehú nehu

v dobrodružnom príbehu

s divokou Ninou.

 

Čiže:

o lásku!

o lásku!

o lásku!

Jedine o lásku!

 

 

Figaro

 

Z pamäti sa mu vynára

zastávka s vôňu Figara.

Raz sa mu tam zazdalo,

že slnko len preň zastalo.

 

Zastalo Slnko, zostalo

a dokonca sa naň usmialo

- usmialo dievča zázračné,

už je všetko opačne.

 

Zblúdený kameň naveky amen!

 

Ruky vzpína k nebesiam,

no i tie sa naňo zavesia.

Sivomodré chuchvalce

lisujú ho jak valce.

 

Predstavu si vytvára,

že si brucho vypára.

Do vankúšu hlavu zaboriť

vedieťto tak vyjadriť!

 

Dva prsty zdvihol, naslinil.

Tým to slnko znásilnil,.

Teraz mu je súdený

kameň v bruchu zblúdený.

Zastaviť sa znamená,

vteliť sa do kameňa.

Navždy bude skúšať on,

dostať ho z tela von.

 

Von

Von

Von!

 

 

ťa neuvidím

 

ťa neuvidím,

ťa nebudem počuť,

je zima, musím sa obuť

a kráčaťďalej

alej

lej

ej

j

 

Ústa neuvidím,

tvoje ústa,

nebudem počuť

krákať ďalej

alej

lej

ej

j

 

Sa spúšťam, až do nevidím

si ťa pripúšťam,

do žiaľu ohňa naďalej

prilievam olej

lej

ej

j

 

Tvoje ústia otvorov

zuby si brúsia,

armády, vojská,

všetko skúsia!

Už útočia, kol teba sa točia,

tie oči ťa očia, čia budeš?

Čia?

 

Tú úzkosť neuvidíš

– jak je mi úzko.

Do misy stiekol

dvoch riek sútok,

do diery malej

alej

lej

ej

j

 

 

Sláva krásy

 

Stredom pola železnica,

bosá noha, koľajnica,

zablysne sa jašterica

a zmizne medzi klasy.

 

Prašná cesta, jazero,

Slnko kolesá zazrelo,

jak vyleteli z trasy.

 

O kameň krv a pšenica,

zasviští jarabica,

ešte ju uzrie zrenica,

a potom sa zhasí.

 

A skôr ako sa zhasí,

čosi pošepká si,

niečo v zmysle asi:

„Sláva krásy!

 

Sláva krásy,

v zlatom poli.

Sláva krásy,

i keď to bolí.

Sláva krásy,

k nebu pozrieť.

Sláva krásy

a potom zomrieť.

 

...a dostať tak ešte bozk!

Stačil by jeden bozk!

Jej bozk...

 

 

Teplý

 

Slzy ti tiekli,

keď som ti povedal,

že som teplý.

Tvoje prsia sa mi hnusia,

len predstava ma vraždí

– sáčky s mliekom,

s kysnutým, vlažným...

 

Hladká koža?

Fuj, trpím!

chcem bozkať svaly, strnisko a chlpy!

 

Slzy ti tiekli,

keď som ti povedal,

že som teplý.

Keď sme sa vyzliekli,

vášne ti tiekli,

no a moje zmäkli.

A so ženou vlastne

nikdy neboli ani tvrdé,

tak to bolo, je a bude

a tak to je.

 

Slzy ti tečú, tak už na mň nečum

a čuj ma, čo ti vravím:

Láska je bolesť a telesné šťavy!

Láska je chémia a telesné šťavy!

 

Slzy a pot,

sliny a moč,

telesné šťavy.

 

Slzy ti tiekli,

keď som ti povedal,

že som teplý.

 

 

 Nemocnica

 

Zajtra ťa pustia z nemocnice!

Budeš ešte trochu slabá

a ja zbadám

novú pehu na slnku,

v tvojom úškrnku,

keď vystúpi ti na líce.

 

Zajtra ťa pustia z nemocnice!

Lekárska správa

na známosťdáva,

že zajtra siedmeho mája,

pôjdeme námestím raja,

len my dvaja, práve tí

- najstrednejší v dave,

k nám domov do ulice.

 

Zajtra ťa pustia z nemocnice!

V našej kúpeľni budeš nahá,

moja drahá, v mydlovej vode

jazvy kúpať.

 

Podám ti župan po tvojej sestre,

povieš mi:

 „Otoč sa, vidieť rany nesmieš!“

– že musím počať do konca leta.

Veď máme pred sebou

všetok čas sveta.

 

 

Prostitútka

 

Muče-zmučený krásou

som uši, kŕmil a oči pásol,

i búral všetko, ničil, kazil,

blúdia mnou

svedomia metastázy.

 

Studená mútna rieka,

prúdi ma, prúdi

nikam niekam.

 

Taký bežný smútok,

ani nie prudký.

 

Asi je to prehnané,

túlať sa, hľdať zmeškané.

Nič tu neostalo, prepálený život,

zakázané ovocie v pivnici zhnilo.

 

Studená mútna rieka,

prúdi ma prúdi

nikam niekam.

 

Taký bežný smútok,

ani nie prudký,

vyplačem ho

do tela prostitútky.

 

 

Po brehu dunaja

 

Ideme obaja

po brehu Dunaja

vospolok vedno.

Nesieme v sebe

slnce i nebe,

i roztopaše hojné množstvá.

Jednoducho rečeno,

vedomí sme svojho božstva.

 

A z druhej strany rieky

ukazujú na nás

akési deti:

 

Tie postavy za riekou

sú tak ďaleko

a stále sa vzďaľujú.

 

- Hen, jak sa ligocú

rakety riečne,

sľúb, že ma budeš

ľúbiť večne!

- A ty si krutý,

ty si tou vetou

všetko zrútil!

 

A z druhej strany rieky

ukazujú na nás

tie isté deti:

 

Tie postavy sú už

pri starom moste

a už nie sú vedno

a každá ide osve

a stále sa vzďaľujú.

 

Stále sa vzďaľujú.

Už sa nemilujú.

 

 

Uadatní a smelí 2

 

Brieždi sa, či stmieva,

svetlo s tmou sa zlieva,

obyvačky blikajú,

spálne zívajú,

manželky riešia

problémy orgazmu.

 

Monoskopy pískajú v ušiach,

v beznádejne otupených dušiach

a vraždy sa konajú

výhradne v kuchyni.

Nech hodí šutrom,

ten kto je bez viny!

 

Budeme takí, akí byť by sme chceli

- udatní a smelí!

 

Peňaženka, kľúče

odchádzam z bytu

- vyčítavý pohľad

tlmeného vzlyku:

Ty si už horší, ako bol Berja!

Taký je život,

nech žije periféria!

 

Na koberci veci

z vyhádzanej skrine...

Už sa domov nevráť!

Muži sú svine!

 

Na ulici kreatívni,

perspektívni ľudia,

vedia čo chcú

a o to viac ma nudia.

Nestačí mi to čo mám,

no do ničoho nejdem,

len vychádzam z predpokladu,

že lepšie to neviem!

Vychádzam z toho,

že nie som najmladší

a hlavne život

je jeden z najťažších!

 

Budeme takí, akí byť by sme chceli

- udatní a smelí!

 

 

Svitá

 

Svitá a do zraku

presvitá príznak zázraku.

 

V skle slnko zlomené.

To v dome oproti

ligocú sa,

ligocú sa obloky.

 

Asfalt nocou chladený

onedlho bude vrelý,

jak zábradlie balkóna,

o ktoré som opretý.

Do zázraku vyjdem von,

len zľahka odetý.

 

Ale čo z toho mám,

keď nenesiem v sebe

slnce i

slnce i nebe?

Čo z toho mám,

keď nie som čarovný?

 

Klamem, klamem,

že som prameň!!

 

Bezmocný a prázdny

ulicami brázdim,

ten istý mŕtvy čas,

slnko - vo mne mráz.

Za každým novým rohom

dávam bohu zbohom.

Dole ma ťahá níž

svoj vymyslený kríž.

 

 

Turutururú

 

V ovzduší nozdry tušia

vôňu potu podpazušia,

ktorú tak dobre poznajú.

Hlasivky nalepené k ušiam

zmôžu sa už na len:

 

Turuturutú

 

Z beľma vo vyvrátených viečkach

gúľa sa, gúľa slaná riečka.

Špic jazyka ju zachytí.

srdca-chlopne v sluchu búšia,

kým dunenie neprerušia

pery, čo šeptom hmkajú:

 

Turuturutú

 

A nechty sťa ostré nože

vryjú sa do krvy, kože.

Bolesť je jazvám odmenou.

 

Ďaleko do dňa,

podel sa o mňa,

tebou povoď ma!

Vrúť sa do mňa v cvale

a rob mi to stále!

Na koberci!

Na kredenci!

Vo výťahu!

Na schodoch!

V bráne!

A rob mi to stále!

Stále!

Stále!

Stále!

 

Všetko mi povedz,

všetko si povieme!

 

Len jedno nie.

Čo tam po mene...

 

 

 

Do boja

 

Oproti noci rušajú

už roky rokúce.

Pokoj hľadať skúšajú

v páľave žiary,

či v zime trskúcej.

Meče z pošiev tasia

a kone sedlajú,

odhodlaní padnúť v boji,

napospas vetru cválajú.

 

Do boja, do boja,

vyhnanci nepokoja!

Do boja, do boja!

Rytierov chrabrých smelý roj,

boj sa, boj nepokoj!

 

Neukojený nepokoj,

že ostane z nich prach a hnoj

je zachvatiteľ tvrdý.

O kakždú piaď pokoja

vedú zápas chrabrý, hrdý.

Vydedenci, štvanci,

trestanci, vyhnanci

so všetkých strán sa vyroja.

Som jeden z vás,

kupredu-nadoraz

Do boja!

 

Do boja, do boja,

vyhnanci nepokoja!

Do boja, do boja!

Rytierov chrabrých smelý roj,

boj sa, boj nepokoj!

Boj sa!

 

 

Opäť som padol

 

Opäť som padol.

Nadol.

A vychladol.

To len

alkohol vyhasol.

 

Vo večitej žízni,

vo večitom treste,

doma nikde nie som,

na žiadnom mieste.

 

Potom som vzlietol,

aby som stretol

svetlo

a teplo.

Všetko zmäklo.

 

Vo večitej žízni,

vo večitom treste,

doma nikde nie som,

na žiadnom mieste.

 

Kudá ísť, kudá?

Večná amplitúda.

 

 

Čierna doska

 

Dvojduša srdcervúca,

v kanvici voda vrúca.

Do nej dajú

vrecúško čaju.

Je tma,

hudba hrá

do prítomnosti.

Čo si zajtra bez seba počnú?

 

Sú také piesne,

čo rozum tlačia,

viac nedajú sa počuť.

 

Vrecúško vyschnuté,

periny pohnuté.

Vlažná slza na líci,

aj voda v kanvici.

Svetlo dňa je,

už nehraje

aparát pieseň nočnú.

 

Sú také piesne,

čo rozum tlačia,

viac nedajú sa počuť.

 

Treba sa zhostiť

sekúnd prítomnosti!

A sluch im bude bozkať

stará dobrá čierna doska...

 

 

Chlad

 

Tvoja izba - to je chlad.

zvyšky tlačenky,

staré ročenky,

prespať a zmiznúť

a zas do nej hynúť.

Po tej, čo jazdila

na tebe-jachte

ostali po nej

škvrny na plachte.

Burina, hmla, úzko,

tvoja izba:

Bielorusko!

 

Chladnička bez prúdu,

v nej červy,

žerú ti mozog, mäso, nervy.

Na kredenci pečivo

a v ňom mravce naživo.

 

Vzduch plný múch

a chlad.

 

Ty si zabudol

na to, čo si chcel,

kto si vlastne bol

a kam si kráčať chcel.

 

Z novu a zas ostrý mráz

a chlad.

 

Ty si zabudol

na to, čo si chcel,

kto si vlastne bol

a kam si kráčať chcel.

 

 

Domovina

 

Ty v sebe nesieš svoju vlasť.

Tebe je!

Vo mne domovina

nehostinná

pripomína

fabriky a dym z komína.

 

Vo švíkoch hlava praská,

zabráň ma, blúdim láska!

 

Jak ty vo mne rastieš,

chcem v tebe rásť.

Si jediná moja

rodná vlasť.

 

Vo švíkoch hlava praská,

zabráň ma, blúdim láska!

 

Moja domovina je cudzina.

 

 

V zime havrani

 

V zime havrani vidia z hora

ako na dlani:

dve postavy v snehu,

v behu po snehu,

v behu pre nehu.

 

Na jar múdra sova

vidí tých istých znova.

Tá stará vdova

na čelo si ťuká,

hlavou sa jej mihlo:

prežiť to tak znova!

 

V lete kormorán,

ďalší z vtáčej ríše,

vidí nohy dokorán,

ako si otvoria

všetky svoje skrýše.

 

Na jeseň bociany

opustia komíny

a roviny pod nimi,

zas zamrzne rieka.

A keď sa vrátia,

ľady sa stratia.

Voda sa pohne.

Plodová voda

a v nej nové dieťa.

 

 

Nová voda

 

Horúca vaňa ťa víta.

Láskavá voda sa pýta:

Že kde si bol včera,

či si niekde vôbec bol

a či si sa vôbec niekam zberal?

 

A za oknom tiež.

Voda padá

dolu hlavou

o chodník sa rozbíja.

do zeme sa

už nezmestí,

už sa do nej nevpíja.

 

Studená voda ťa hreší,

že si zas znovu riešil

zbytočnosti sveta.

 

Tá voda ti verí,

že niekto čaká

práve na tvoje pery.

A že sa ti vráti

predvčerajšia sila.

 

A za oknom tiež.

Voda padá

dolu hlavou

o chodník sa rozbíja.

do zeme sa

už nezmestí,

už sa do nej nevpíja.

 

 

Jas

 

Zhasol v tvári jas,

na krásu nie je čas.

Bremeno niesol,

nadol klesol,

zhasol v tvári jas.

 

Krásu čo mal

len predstieral.

 

On chválu kosou žal

a slávou sa trblietal.

Bremenom slávy

všetko zvalil

zhasol v tvári jas.

 

Krásu čo v sebe mal

iba predstieral.

Krásu čo mal

len predstieral.

 

 

Prašná cesta

 

Prašná cesta jazero,

gravitácia na nás siaha.

Prašná cesta jazero,

stráca sa nám rovnováha.

Prašná cesta jazero,

trasú sa nám kolená,

Prašná cesta jazero,

gravitácia spotená.

 

A namiesto čistej vody

zlákala nás kukurica

- tá vyzívavá pobehlica,

v nej spietli sme sa nohami.

Mlčali sme nahlas,

ostatné už slnko

povedalo za nás.

 

Slnko to povedalo za nás

vlastnými slovami.

 

 

Za túžby

 

Za túžby nesúď ma,

Za túžby obyčajné.

Pre túžby, pre ktoré

som vyzbĺkol a zhorel.

Za krásu ktorú

som položil vôľu.

Za všetky hriechy

- sú ako snehom

zborené strechy.

 

Z ľahkosťou motýľa

neha ma rozbila.

 

Za vrúcnosť nesúď ma,

za vrúcnosť obyčajnú.

Pre vrúcnosť plachú

- stvorenú v strachu.

 

Keď z úst mi dýcha

smelá pýcha,

vedz, že i mňa

pri tom pichá.

Tých črepín pád,

špinavý riad.

 

Z ľahkosťou motýľa

neha ma rozbila.

 

Prúdi, ma prúdi

studená mútna rieka.

Prúdi, ma prúdi,

prúdi ma nikam-niekam.

 

 

Berlín

 

Zavše si spomínam

na tvoj pozdrav z Berlína.

 

Málo sme hrešili,

o to viac riešili

jedinú starosť:

Našu mladosť.

 

 

Jak blízko

 

Jak blízko.

Iba kúsok opodiaľ, temer tu.

K nám.

 

 

Nadežda v daždi

 

Keby nás dal osud dokopy,

hoc sotva sa to môže stať,

všetok ľad na Neve sa roztopí,

v slnku i v daždi

budeme sa spolu smiať.

 

Keby nás dal osud dokopy,

Aurorou by sme odplávali,

šíre more nás obklopí,

zvony Peterburgu by vyzváňali.

 

Keby nás dal osud dokopy,

hoc je to v skutku márna viera,

že našu lásku niekto pochopí;

tá viera nikagdá nezomiera.

 

Keby nás dal osud dokopy,

prašná cesta nás uchopí.

Uchopí nás navždy,

môj milý.

Zbohom vám dáva

Nadežda v daždi.

 

 

Chodníček

 

Odbila hodina ranná siedma,

na teba vstúpim,

chodníček veď ma.

Pôjdeme za dom

záhradou sadom.

 

Krúť sa, krúť,

chodníček krúť sa!

Krúť sa, krúť,

mám plné pľúca!

Krúť sa, krúť,

chce sa mi spievať!

Krúť sa, krúť,

po tebe behať!

 

Doľava-doprava

zaboč chodníček,

keď ma unavíš,

sadnem si na pníček.

 

Budeme sa z neho

na teba dívať,

o mojej milaj

budeme snívať.

Budeme ju čakať

práve z tohto miesta,

snáď nám ju prinesie

tvoja sestra cesta.

 

Krúť sa, krúť,

chodníček krúť sa!

Krúť sa, krúť,

mám plné pľúca!

Krúť sa, krúť,

chce sa mi spievať!

Krúť sa, krúť,

po tebe behať!

 

Krúť sa, krúť,

chodníček ver mi!

Krúť sa, krúť,

chcem ti byť verný!

Krúť sa, krúť,

nezídem z teba.

 

A keď raz zomriem,

na teba pozriem

a povedieš ma do neba.

 

 

Otec povedz

 

Otec povedz,

čo bolo pred tým

a čo bolo potom,

keď ostatní ostali

za ostnatým drôtom?

 

Aké to bolo babka,

keď ťa mladú dedko hladkal?

 

Mama prečo

máme vždy v sobotu

na obed lečo?

V nedeľu šalát, rižu a rezeň?